LANCIA YPSILON: Most z histórie do budúcnosti Lancie - 1. časť

Autor: František

O talianskej automobilke Lancia založenej v roku 1906 v Turíne počujeme častejšie v súvislosti s jej bohatou históriou. Jedného z najstarších výrobcov automobilov založili Vincenzo Lancia a Claudio Fogolin. Lancia sa do histórie zapísala ako významný konštrukčný a technický inovátor a jej vozidlá vždy patrili medzi trochu viac prepracované - dnes tomu nadávame "prémia". 

Napriek slávnej minulosti sa posledné roky zapísali ako neslávne, pretože značka prežívala len s jediným modelom v ponuke. Hovoríme o Lancii Ypsilon, malom mestskom automobile segmentu B, ktorý sa vo výrobe drží od roku 2011 a od roku 2015 sa predáva len na domácom talianskom trhu. Práve tento model bude predstavovať pomyselný most z histórie do budúcnosti Lancie, pretože v roku 2024 sa v Španielsku začne vyrábať jeho piata generácia. 

Model Ypsilon však nie je len model "do počtu". Má pomerne bohatú 37 ročnú históriu, pripomeňme si preto jeho jednotlivé generácie seriálom, ktorý pozostáva zo štyroch článkov. Čítate prvú časť.

Model Y10

Aj keď sa plnohodnotným menom "Ypsilon" nazýval až model z roku 1996, za prvú generáciu malého mestského hatchbacku možno beztrestne označiť už auto z roku 1985. Hovoríme o modeli Y10 s typovým označením 156. Ten sa vyrábal v rokoch 1985 až 1995. Napriek tomu, že ho označujeme Lancia Y10, počiatky modelu siahajú vlastne k inej talianskej automobilke s názvom Autobianchi. Tá kedysi patrila Fiatu a v spolupráci s Lanciou vyrábala malý hatchback - model A112, ktorý bol mimoriadne obľúbený najmä medzi mladými vodičmi. Darilo sa mu v Európe, ale veľký odbyt bol zaznamenaný aj vo Veľkej Británii. V továrni Lancie vzniklo 1,3 milióna modelov Autobianchi A112 – predchodcu modelu Y10, o ktorom bude reč.

Koncom sedemdesiatych rokov vznikla potreba Autobianchiho z obrázku hore nahradiť. V tomto období prišlo k integrácii podniku Autobianchi pod Lanciu a nástupca, Y10, tak už vznikal pod taktovkou Lancie. V dôsledku neslávnej ekonomickej situácie talianskych podnikov sa kládol vysoký dôraz na to, aby mal nástupca úspech. Bol dokonca usporiadaný veľký prieskum u zákazníkov vo Veľkej Británii, ako by chceli, aby vyzeral nástupnícky model.

Komplikovaný vývoj

Vznik automobilu bol veľmi komplikovaný jednak zlou ekonomickou situáciou a obavou z toto, či sa podarí nadviazať na úspech predchodcu. Celej situácii neprospela zmena vedenia podnikov v čase vývoja vozidla. 

Projekt s označením Lancia/Autobianchi Lambda 144 sa rozbehol v roku 1978. Na začiatku stálo zadanie pre dizajnérske tímy Pininfarinnu a Italdesign – navrhnúť nové malé mestské auto ako nástupcu Autobianchi A112 veľkostne umiestnené pod model Delta. Spomenutý prieskum trhu uskutočnený vo Veľkej Británii naznačil, že malý hatchback by mohol uspieť ako Lancia za predpokladu, že bude vnímaný ako luxusný automobil so špeciálnymi verziami a riešeniami nebývalými pre túto triedu áut. 

Dizajnéri sa teda pustili do práce. Zatiaľ čo Italdesign navrhol model, ktorý nazval crossover s moderne tvarovanou karosériou, Pininfarinna chcel využiť DNA predchodcu a zameral sa na moderne stvárnené miniauto.

Vývoj s knižnou zápletkou

Schvaľovanie dizajnu v procese vývoja automobilu smerovalo k využitiu myšlienkového návrhu dizajnu karosérie podľa Pininfarinnu. Boli vypracované ďalšie modely a presnejšia definícia karosérie s členením plechových a plastových dielcov. 

Keď však v roku 1979 nastúpil do vedenia Fiatu Vittorio Ghidella, došlo k radikálnej zmene. Pôvodný návrh od Italdesign presmeroval k novému modelu od Fiatu a nariadil, aby sa pre Lanciu v Centro Stile Fiat vypracoval ďalší variant. Vývojový tím Lancie ostal vo veľkom sklamaní, že stratili tisíce hodín práce a po nezhodách dokonca niekoľko ľudí z Fiatu odišlo. Kde skončila prvá generácia Ypsilonu, môžete identifikovať podľa obrázkov nižšie. Je to samozrejme Fiat Uno.

Pomalý návrat k projektu

Časť zadosťučinenia sa vrátila, keď sa presunutý dizajn karosérie pod Fiat dočkal sériovej podoby a pomerne úspešného uvedenia na trh. Lancia však tápala a nový projekt sa plnohodnotne opäť podarilo rozbehnúť až v roku 1981. Začal sa prvýkrát označovať ako Y10 a zmenili sa viaceré prístupy k vývoju. Dizajn síce nadviazal na pôvodné návrhy, ale ten, ktorý sa dočkal sériovej výroby, patril Antoniovi Piovanovi, vtedajšiemu rádovému dizajnérovi z Centro Stile Fiat.

Nový projekt Y10 už mal jasnejšie definované technické špecifiká - aerodynamická karoséria, dvere batožinového priestoru zo vstrekovaných kompozitných materiálov pre zníženie hmotnosti, strecha bez odkvapových líšt, športová verzia s turbom alebo kompresorom, riadenie s premenlivým prevodom otáčania a komfortne naladené zavesenie. Vedenie automobilky požadovalo, aby bočný profil automobilu štylisticky pripomínalo klín v čo najjednoduchšom možnom stvárnení. Toto boli jasné pravidlá, podľa ktorých sa rysovalo.

Sériová podoba

Vývoj napokon trval omnoho dlhšie ako sa očakávalo a to najmä pre vysoké nároky zadaných požiadaviek. Vývojový tím musel na ceste k sériovému modelu pristúpiť k viacerým kompromisom. Napríklad dvere kufra ostali oceľové ale aspoň na odlíšenie - lakované vždy v matnej čiernej farbe. Riadenie bolo použité taktiež jednoduchšej konštrukcie. Viacero požiadaviek sa však podarilo splniť.

Výsledkom bol malý trojdverový hatchback s priečne uloženým motorom a pohonom prednej nápravy. Použité bolo zavesenie prednej nápravy typu McPherson, vzadu bola využitá náprava typu Omega. Napriek minimalistickej dĺžke len 3,37 metra si model Y10 okamžite získal oznaženie "Rolls-Royce" do mesta pre jeho honosný vzhľad, elegantné línie a klínovitý charakter karosérie. Pod karosériu ukryl nevšednú techniku a vzhľadom na svoju triedu nebývalo luxusnú výbavu.

Ako Autobianchi alebo Lancia?

Nový model Y10 bol predstavený na autosalóne v Ženeve 17. marca 1985 ako Lancia. Napriek tomu, že niesol logo Lancie, hovorilo sa mu "Lancia narodená ako Autobianchi". Na niektorých trhoch sa model Y10 z obchodných dôvodov predával aj s označením Autobianchi Y10. Vyrábať sa začal v roku 1985 v talianskej továrni Desio Autobianchi pri Miláne, neskôr sa výroba presunula do kedysi slávnej továrne Alfy Romeo v Arese.

Karoséria aerodynamického typu "Kammback" (vychádzajúca tvarovo z Kammovej zadnej časti) dosiahla koeficient odporu vzduchu cx len 0,31, čo je hodnota ´drvivej väčšiny súčasných automobilov. Vďaka tomu bolo auto tiché ale aj úsporné. Zatiaľ čo karoséria niesla prísne hranatý, no dynamicky vyzerajúci dizajn, interiér prekvapil svojou bohatosťou. Palubovka a sedadlá mohli byť čalúnené alcantarou alebo kožou, rádio sa ukrývalo v uzamykateľnej priehradke. A to nie je všetko.

Elektronika bola prvýkrát považovaná za integrálnu súčasť vozidla v segmente malých áut. Nechýbali teda elektrické predné okná ale aj elektrické vyhrievanie zadného skla. Prvýkrát bolo použité centrálne zamykanie a praktickejšie delené zadné sedadlá. Malý model Y10 mal na želanie aj elektronicky riadenú klimatizáciu a digitálny prístrojový panel. Čelné sklo nebolo konvenčné osadené s gumeným tesnením, Taliani zainvestovali do toho, aby bolo inovatívne lepené, čo zlepšilo nie len vzhľad, ale aj znížilo hluk a vibrácie karosérie. Spolu so zapustenými kľučkami dverí tak vylepšovali aj aerodynamiku.

Verzie a motory

Model prišiel na trh v 85-tom roku v troch verziách – Y10 Fire, Touring a Turbo. O rok neskôr sa pridala verzia Fire LX. Pre pohon slúžili výlučne zážihové motory a premiéru tu mal úplne nový a prvýkrát použitý slávny motor FIRE (Fully Integrated Robotized Engine). Štvorvalec s objemom 999 cm3 na tú dobu prekvapil kultivovanosťou, nízkou spotrebou a krútiacim momentom dostupným už v nízkych otáčkach. Práve po ňom boli pomenovaná verzie Fire a Fire LX.

Zaujímavosťou je použitie brazílskeho štvorvalcového motora s objemom 1049 cm3 pre Touring. Motor využíval konštrukciu liatinového bloku a hliníkovej hlavy motora. Rozvod typu SOHC bol poháňaný remeňom.

Vo verzii Y10 Turbo bol použitý brazílsky motor z Touringu s turbodúchadlom značky IHI s vlastným medzichladičom. Malá Lancia bola na stovke za 9,5 sekundy a dokázala jazdiť maximálnou rýchlosťou 178 km/h. Aby Ypsilon Turbo vydržal, konštruktéri navhrli výfukové ventily motora zo sodíka a dodávku benzínu do motora zabezpečili úplne novo vyvinutým elektrickým palivovým čerpadlom.

Každý motor bol spárovaný s päťstupňovou manuálnou prevodovkou. V decembri 1989 debutovala verzia s automatickou prevodovkou Y10 Selectronic s ECVT, teda elektronickou plynule variabilnou prevodovkou. Prevodovka Selectronic sa dodávala k motoru 1.1 Fire a mala plynule meniteľný prevod s elektromagnetickou spojkou – nie hydraulickou ako Fiat Uno Selecta. Prevodovku CVT vyrábal pre Lanciu japonský Fuji a bola rovnaká ako v Subaru Justy.

Pohon 4x4

Už rok po premiére debutovala verzia s pohonom všetkých štyroch kolies označená ako 4WD. Lancia pripravila aj plastové doplnky karosérie, veľké zásterky a oproti bežnej verzii už dvojicu spätných zrkadiel. Pohon zadnej nápravy sa dal pomocou jednoduchého tlačidla na palubnej doske vypnúť. Pre Y10 4x4 bola vyvinutá špeciálna pneumatika s asymetrickým dizajnom. Vnútorný dezén pre čo najlepšiu priľnavosť na snehu a v blate, vonkajší pre skvelé komfortné a akustické vlastnosti na cestnom povrchu. Výkon litrového Fire sa pre pohon všetkých kolies zvýšil na 50 k (37 kW) a neskôr, po modernizácii v roku 1989, ho nahradil rovnomenný motor s objemom 1.1 litra a výkonom 54 k (40 kW).

Prvá modernizácia Y10

Označovaná bola ako séria 2 a verejnosti bola predstavená v roku 1989. Priniesla mierne upravený vzhľad exteriéru, novšiu palubovku, skôr sa však zamerala na techniku. Z Fiatu Tipo sa pod kapotu Y10 dostal motor 1.1 Fire s elektronickým vstrekovaním paliva. 

Ukázalo sa, že komponenty náprav verzie Turbo výkon prepĺňaného motora nezvládajú a tak ju v roku 1989 nahradila verzia GT s atmosférickým motorom s objemom 1.3 litra. K dispozícii boli dve verzie, nižšia s objemom 1297 cm3 s katalyzátorom a vyššia s objemom 1301 cm3 bez katalyzátora. Výkon bol znížený oproti pôvodnému Turbu na 72, resp. na 76 koní (54 kW, 57 kW), palivo tu bolo vstrekované elektronicky systémom od Magneti Marelli. V roku 1990 už mali všetky motory elektronické vstrekovanie paliva SPI a s výnimkou "väčšej" 1.3 GT aj katalyzátor.

Druhá modernizácia

S presunom výroby do závodu Alfy Romeo v Arese v roku 1992 odštartovala výroba Lancie Y10 s upravenou karosériou a novým interiérom označenej ako séria 3. Y10 sa inšpiroval vtedajším modelom Dedra, podľa ktorého mal riešenú prednú masku a úzke svetlá. Zadné svetlá prešli taktiež modernizáciou spolu s predným aj zadným nárazníkom. Modernejšia palubovka dostala nový volant s integrovaným ovládaním rádia, kvalitnejšie plasty a nové čalúnenie.

Špeciálne edície

Typickým znakom modelovej rady Ypsilon boli špeciálne série. Aj v prípade najstaršieho modelu Y10 ich bolo na tú dobu hneď niekoľko – spomenúť možno Ego, Fila, Martini, Missoni alebo Avenue. Špecifikom verzie Missoni bol napríklad interiérový koberec rovnakej farby ako karoséria, či hnedé obloženie palubnej dosky a dverí. Verzie Ego boli špecifické koženým interiérom a Avenue interiérom čalúneným alcantarou nie len na sedadlách, výplniach dverí, ale aj palubnej doske. Avenue mala dokonca červený koberec. Pre vybrané trhy boli k dispozícii verzie Yearling, Chic alebo Avantgarde.

Postupne sa Y10 predával aj v edíciách Mia 1 až 3, Iglo a Junior. Nutné je dodať, že každá táto verzia mala individuálne spracované čalúnenie interiéru a špecifickú výbavu. Práve takáto starostlivosť o modelovú paletu, precízne vypracovanie detailov sú nezvyčajné pre automobily v danej veľkostnej triede.

Kult Ypsilon

Precízne vypracovanie detailov, odhlučnenie karosérie na vysokej úrovni, komfortné zavesenie a konkrétne prvky ako elektronicky riadená klimatizácia, elektrické predné, ale aj elektricky výklopné zadné vetracie okná, sedadlá z pravej kože a čalúnená palubná doska. To sú prvky, ktoré vytvorili kult modelového radu Ypsilon určeného pre ľudí, ktorí nehľadali len nástroj prepravy do mesta, ale ako hovorí jedna z kampaní – "symbol statusu".

Tri série a jeden veľký "facelift" tvoria históriu prvej generácie moderného mestského automobilu. Podľa knihy "All Lancias" bolo v rokoch 1986 až 1996 v Taliansku vyrobených celkovo 1 610 170 kusov modelu Y10, typ 156. Kult modelu pokračoval ďalšou generáciou – typom 840, ktorý sa do výroby dostal v roku 1996.

Technické údaje

Dĺžka 3390 mm, Šírka 1510 mm, Výška 1420 mm, Rázvor náprav 2159 mm

Motorová paleta

1.0 FIRE 8V, 999 cm3, 45 k (33,5 kW) pri 5000 ot./min, 80 Nm pri 2750 ot./min, Vmax 150 km/h

1.0 FIRE 8V (4x4), 999 cm3, 50 k (37 kW) pri 5500 ot./min, 78 Nm pri 3500 ot./min, Vmax, 149 km/h

1.05 8V, 1049 cm3, 55 k (40,5 kW) pri 5850 ot./min, 81 Nm pri 3000 ot./min, Vmax 162 km/h

1.05 8V turbo, 1049 cm3, 84 k (62,5 kW) pri 5750 ot./min,122 Nm pri 2750 ot./min, Vmax 178 km/h

1.3 GT, 1301 cm3, 75 k (56 kW) pri 5750 ot./min, 100 Nm pri 3250 ot./min, Vmax 175 km/h

1.3 GT katalyzátor, 1297 cm3, 71 k (53 kW) pri 5750 ot./min, 100 Nm pri 3200 ot./min Vmax 170 km/h

1.1 FIRE 8V, 1108 cm3, 50 k (37 kW) pri 5250 ot./min, 84 Nm pri 3000 ot./min, Vmax 150 km/h

1.1 FIRE 8V, 1108 cm3,54 k (40 kW) pri 5500 ot./min, 85 Nm pri 3250 ot./min,Vmax 155 km/h

Zdroje:

• https://driventowrite.com/2016/12/16/1985-lancia-autobianchi-y10-history/
• https://en.wikipedia.org/wiki/Autobianchi
• https://drivetribe.com/p/35th-anniversary-of-the-lancia-Uus7nkJCQkuBpJXhuDXEGQ
• https://www.facebook.com/cardesignarchives/
• https://www.autoblog.it/post/138765/autobianchi-y10
• https://www.y10club.it